Odvtedy, ako sa ma Ježiš v auguste 1996 dotkol svojou láskou, modlím sa viac a viac. V posledných rokoch som v modlitbe neustále. Ráno, v noci – keď sa zobudím na volanie Pána, cez deň... neustále. Modlitba je myslieť na Ježiša. Odovzdávať mu všetky činnosti. Odovzdávať mu deti. Odovzdávať mu prácu. Volať ho na pomoc. Ďakovať mu. Klaňať sa mu. Uctievať ho. Modlitba je byť v ňom.    Rozprávam sa s ním. Pýtam sa ho, ako by to on urobil, ako by sa on zachoval. Pýtam sa ho, ako by on vyriešil tento problém, túto dilemu. Skúmam Ježišov život v Biblii., lebo modlitba je aj inšpirovať sa Ježišom, napodobňovať Ježiša, prispôsobovať svoj charakter Ježišovmu. Rozprávam sa s ním v mysli a rozprávam sa s ním nahlas. A modlím sa aj pred prácou. Chválim Boha, že mi pomôže a že ma ochráni. Tak to bolo aj počas rekonštrukcie domu z roku 1956, ktorý sme si z milosti Božej mohli kúpiť pre našu rozrastajúcu sa rodinu. Pred každou prácou. Takto som sa modlil aj v ten deň, keď sme s manželkou išli ohýbať roxory (železné prúty) do venca: „Pane, odovzdávam ti túto prácu, tak, ako všetky predtým. Veď aj ty si zakúsil remeslo tesára. Prosím ťa, aby si ju požehnal a aby si nás ochránil pred všetkými možným nebezpečenstvami, ktoré my nám mohli hroziť. Ochraňuj nás, prosím. Spolieham sa na teba, Ježiš, môj Priateľ.“    Už predtým som ohýbal železné prúty do iných vencov, ale teraz som tam chcel dať osobitne hrubý roxor, lebo musel vydržať viac. Keď som ho za pomoci manželky ohol, zistil som, že v rohoch som ho neohol v rovine. A tak som ju požiadal, aby sa postavila na jeden koniec prúta a ja som druhý chcel vytočiť do opačnej strany, aby som ho dostal do roviny. S vypätím síl som ho napružil a chcel sa naň postaviť nohami. Ale to bolo aj všetko, „čo som chcel“. Viac som si už uvedomiť nedokázal. Železný prút sa mi totiž vyšmykol z ruky a v stotine sekundy smeroval k tvári. Tu už nebolo času na žiadnu modlitbu. Roxor mi strelil do priestoru oka – okuliare mi vyleteli do vzduchu a dopadli dva metre odo mňa. Chytil som si tvár a zavreté oči. Manželka len vykríkla: „Pre Boha! Čo ti je? Čo sa stalo?! Máš oko?! Vidíš?“ Z oka sa mi šírila bolesť. Mal som ruky na očiach a nevedel som, či som roxor nedostal do oka. Bál som sa dať ruky preč a otvoriť oči. Ale napokon som sa odvážil. „Vidím! Aleluja! Mám oko! Ja vidím! Chvála ti, Ježiš!!“ Manželka Evka pozerá na oko – koniec železného prútu udrel so všetkou silou azda pol centimetra od ľavého oka!!! „Chvála ti Ježiš, že si mi zachránil oko! Čo by som si teraz počal – s vypichnutým okom? Štyri deti a slepý otec. Dom rozostavaný. Som ti vďačný, že si sa o mňa postaral – nezabudol si na mňa v čase núdze a potreby, na mňa, svojho služobníka.“ Okolo ľavého oka sa mi „rozlievala“ modrina, skutočný monokel. Taký vzniká, keď sa chlapi bijú – potom mesiac každý, kto na mňa pozrel, bol zhrozený, že čo sa mi stalo, kto ma to prepadol. A ja som mal možnosť rozprávať o svojom Bohu, ktorý mi zachránil oko. Neskôr som si uvedomil, ako je dobré, že Ježiš nás vyzýva odovzdávať mu každú prácu a vôbec činnosť, modliť sa pred prácou. Potom už totiž nemusíš mať čas ani na „strelnú modlitbu“.    (2) Inokedy som dokončoval tzv. fajermúry, to sa dokončujú múry pod konštrukciu strechy, keď už je dokončená. Stál som hore na najvyššom bode nad terasou a pozrel sa dole a akosi sa mi zakrútila hlava a stratil som balanc. Takpovediac som stál na jednej nohe a vedel som, že mám len dve možnosti: buď padnem dole na betón terasy, alebo sa prevážim na „dobrú“ stranu. Chytiť som sa nemal čoho. Vtedy mi dal Boh čas na azda päť-sekundovú modlitbu: „Pane, zachráň ma od pádu z tejto výšky, prosím.“ A on odpovedal – skutočne ma zachránil. Prevážil som sa na „dobrú“ stranu. Len ma tak oblial studený pot z predstavy, ako by som dopadol, keby mi Ježiš nepomohol.    Spomenul som si na situáciu v Anglicku, kde som kvôli zlému stavu bicykla skoro skončil pod kolesom kamiónu a tam som mal čas iba na kratučkú modlitbu, ktorá sa skladala z dvoch slov: Ježiš! Ježiš!! Na viac som čas nemal. A môj nekonečne dobrý Priateľ už vedel, čo má robiť: zachránil mi vtedy život. Ale Boh chce od nás, aby sme boli v modlitbe neustále – môžeme potom počuť Boží hlas, hlas Ducha v nás. Radu. Čo máme robiť. Príkladom je spôsob, ako som zohnal stojky na stavbu. Keď sa totiž robí horná deka na dome – my sme robili betónovú monolitickú –, je treba veľa stojok na podoprenie stropu. Ja ako „stavebný laik“ som si to nejako neuvedomoval, len murár mi zrazu hovorí, že je treba kopu stojok... „Čo teraz? Kde ich vôbec zoženiem? Kam sa mám obrátiť?“ Nič som nevedel, len to bolo treba rýchlo, lebo mrazy hrozili, že prídu každú chvíľu. Išiel som na bicykli za železničnou traťou ráno do stavebnín po niečo iné a ako zvyčajne moja myseľ zotrvávala v modlitbe. Tu zrazu počujem: „Odboč z cesty a choď do tohto podniku. Získaš stojky.“ Bolo to akési prekladisko dreva-guľatiny, kmeňov stromov. Hovorím si: „Čo tam budem robiť?! Tu stojky určite nepredávajú.“ Ale poslúchol som hlas Ducha Svätého. A skutočne – aký div. Stojky tam síce nepredávali, ale poslúžili mi takou dobrou radou, že ďalej išlo všetko ako po masle. Vraj videli tam a tam nejaký inzerát; zavolal som tam (ten človek chcel akurát predať stojky, lebo končil hrubú stavbu domu), priateľ mi požičal traktor s vlečkou – a onedlho boli stojky na našej stavbe! Aký zázrak – pre mňa to bol zázrak. Pomoc z neba. Ako to všetko ide ľahko s Bohom! Pomocníkom pre toho, kto mu verí. Všetky zložité veci sa zrazu stanú jednoduché a ľahké. *  ***  *    Priateľu, ty, ktorý si už prijal Ježiša za svojho Pána, zotrvávaj v modlitbe, zotrvávaj pri ňom, buď stále v ňom. Modli sa neustále. V modlitbe môžeš dostať rôzne usmernenia, rady a inšpirácie – ako to bolo aj s tými stojkami. Keď bude tvoja myseľ neustále v modlitbe, v ťažkej životnej chvíli nebudeš mať problém rýchlo si spomenúť, kto ti vždy môže pomôcť – ako to bolo v tom nebezpečenstve smrti na bicykli a pri lavírovaní na fajermúre – tie situácie sa zomleli tak rýchlo, že som nemal čas na dlhé modlitby. A nakoniec – modli sa pred každou prácou, najmä pred ťažkými prácami a rozhodnutiami. Odovzdávaj ich Bohu. Lebo potom už nemusíš mať čas ani na jedno slovo modlitby: zažil som to s tým železným prútom. Vlastne – modli sa neustále. Maj svoju myseľ neustále pri Bohu, ešte lepšie: v Bohu. On neodoprie svoju prítomnosť duši, čo ho úprimne hľadá. A kde je On, tam je pomoc, rada a všetko požehnanie. Štefan Patrik Kováč, ThLic http://www.mojakomunita.sk/web/spkovac/blog http://www.facebook.com/jezis.pomaha.spkovac